Asi na to existuje poučka v nejakej múdrej knihe. Asi takú múdru knihu nemám, aby som z nej citovala, ale na sociálnej sieti mnoho ľudí z môjho okolia zdieľalo krásny citát z knihy Ivana Štúra ˈKto chce žiť, nech sa kýveˈ a to: „Netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá.“ A je to svätá pravda. Dlho som žila v presvedčení, že autorita je niečo zlé. Veď dospelí stále tvrdili, že: ju majú, nemajú, strácajú, bojujú o ňu, veď ten prísny učiteľ ju má, len nech kričia aj po zadku nech im dajú aspoň si udržia tú super-mega-dôležitú autoritu. Časom som prišla na to, že sa len naučili používať slovo zlým spôsobom. Že mali na mysli autoritatívne vládnuť vo vzťahu rodič/učiteľ-dieťa. Dosiahnuť moc nad mladšími, slabšími, nevzdelanými...deťmi.
Autorita = Vzor
Nech je tak a nikdy inak! Autorita nemá byť strašiakom, autorita má byť vzorom. K autorite sa má vzhliadať. Možno ju obdivovať a snívať, že sa ňou raz staneme. Pokúsme sa byť tou správnou autoritou, tou reálnou a každodennou.
Ako sa podľa vás od malička učíme sociálnemu správaniu? Napríklad napodobňovaním? Tak skúsme nekričať. Malé deti prejavujú svoju nespokojnosť plačom či zvýšeným hlasom. My už vieme, že nás vypočujú aj bez toho, tak im ukážme ako jednať pokojne. Nepoužívať fyzické násilie. Neukazujme im, že náš nesúhlas riešime bitkou. Nechcete dostávať pravidelne po hlave od svojej ratolesti alebo robiť rozhodcu pri pästnom zápase o kýblik na ihrisku. Snáď sa nemýlim. Nevydierať, aby sa to neotočilo proti nám :) „Keď mi to lízatko nekúpiš maminka, už ťa nebudem neľúbiť.“ Au... A hlavne, aby nestratili pocit, že sa na vás môžu spoľahnúť. Netrestať. Naozaj máte právo rozhodovať, čo si zaslúži trest a aký má byť veľký? Aj seba pošlete do kúta na rovných 5 minút, keď v návale zlosti nakričíte na kolegu?
Namiesto toho môžeme zhlboka dýchať (alebo si počítajte od 10 do 0 a zas späť, to robievam ja). Hej občas sme vytočení ale zachovajme pokoj, panika nikomu nikdy nepomohla. Prijať, že niektoré veci sa jednoducho dejú, nie vždy ten čaj rozliať chceli a občas je chuť počarbať stenu neprekonateľná, ako keď idete v noci vyjedať chladničku. Vysvetľovať hneď ako odznie najväčšie opojenie, nadšenie, zlosť, plač, jednoducho akákoľvek emócia. Vtedy je ten správny čas, nie uprostred najväčšieho cirkusu. Vyvodzovať dôsledky. Nie: „Keď si hneď neumyješ zuby, zakážem ti pozerať televízor.“ Skôr: „Ak si neumyješ zuby teraz, neostane ti čas na pozeranie telky.“ Cítite ten rozdiel? ;) Vypočuť a spolupracovať. Splodili ste ich, priviedli na svet alebo ste sa rozhodli ísť pedagogickým smerom a preto im venujte pozornosť. Nie nepretržitú ale častú, pravidelnú a kvalitnú. Počúvajte čo vám hovoria, možno budete prekvapení ako im to páli a že vôbec nemajú zlé názory. Dajte im priestor rozhodovať. Buďte partnermi nie rivalmi vašich detí.
Viete, základom každého dobrého vzťahu je úcta k sebe a druhým. Aspoň som o tom presvedčená. V tejto dobe, kedy má každý ego ďaleko za hranicami svojej osobnej zóny, by bolo krásne zažiť skutočnú a nefalšovanú demokraciu aspoň v rodinnom (či triednom) kruhu. Naučiť sa rešpektovať a učiť rešpektovať tých, ktorých najviac ľúbime a odovzdávame im ich život a svet. Možno bude vďaka tomu časom krajší.
