Pred pár dňami ma jedna skvelá a snaživá mamina dvoch energických chalanov pozvala do skupiny na sociálnej sieti s názvom Nenásilná výchova. Ďakujem Hani. Trochu ma to prinútilo ísť s kožou na trh, vyjadriť svoj názor aj takto, oficiálne a verejne. Rada vidím, že na tom ľuďom záleží. Že si vybrali v rodičovstve alebo pedagogickom prístupe cestu, ktorá je v začiatkoch možno trochu hrboľatá, no sprevádza ju láska a čím dlhšie po nej človek kráča, prináša mu krajší pocit, poriadok a pokoj. Čo je však pre mňa najdôležitejšie? Aby takéto projekty, stránky, či ľudia s podobným presvedčením okrem zdôrazňovania ako nevychovávať, ponúkli aj radu ako sa výchovy chopiť správne. Určite sa tento projekt, projekt Nenásilnej výchovy, bude snažiť otvoriť ľuďom oči a vidieť tie nekonečné možnosti výchovy obohatenej o rešpekt. Aspoň v to dúfam.
Z každej strany počuť ako sa to robiť nemá. Ako bitka k ničomu nevedie, vyhrážky podkopávajú detskú dôveru, vytráca sa zo vzťahu „dieťa-rodič“ pocit bezpečia, narastá strach z autority. Sú to pravdivé slová odborníkov s pedagogickým, či psychologickým vzdelaním, ale aj ľudí s dobrou vôľou, ktorí chcú pre deti len to najlepšie. Nie, agresivita do žiadneho vzťahu nepatrí, ani fyzická, ani verbálna. V tichosti ich odsudzovať však nestačí, ani vyslovené výčitky a nesúhlas s týmito praktikami nestačia.
Veď si to predstavme. Mladá mamina, prvé dieťa, ocko stále v práci, často mimo domu a rodiny, len aby mali všetko potrebné. Upršané popoludnie, dvojizbový byt, obdobie vzdoru v rozkvete, hora neožehlených vecí, pripálená krémová polievka z brokolice a k tomu steny ozdobené kubistickými výtvormi budúceho Picassa... Zúfalý výkrik, prasknuté nervy, výchovná po zadku. Otec: „Nekrič naňho! Nebi ho! Načo to je dobré? Zbláznila si sa? Nevieš to decko vychovať ináč?“ Mama: „Dobre nebudem. Uletela mi ruka. Chcem aby bol poslušný! Možno áno... Asi nie.“
A je to tu! Krásny okamih bytia, poznanie nového. Behom pár sekúnd dieťa dostalo ukážkovú scénu bežného života. Všetky potrebné informácie nahralo do svojej pamäte, budú bezpečne uložené a pripravené na najbližšie možné aplikovanie do praxe. Môže to byť trebárs takto: „Chcel som si veľmi kresliť, moja túžba prišla v sekunde s takou intenzitou, že som neodolal, zobral túto parádnu zelenú fixku a nakreslil graf tlakovej níže, čo ukazovala tá múdra teta v počasí. Mamine sa ten graf nepáčil a tak ma udrela. Moc to nebolelo... ale aspoň viem, že ak sa mi niečo nepáči, mám niekoho udrieť. Môj ocino je hrdina! Chcel ma pred maminou ochrániť a nakričal na ňu. Viete, ak niečo chcete, musíte to dať ostatným jasne najavo. Kto kričí posledný vyhral. Lebo tak to funguje. Niekto rozkazuje, iný musí poslúchať. Ocko stále vraví, že chlapi musia držať pokope. Veď to je jasné! Mamina nás musí počúvať! Teraz začnem kričať ja. Aj ju udriem. Nech vie, že jej správanie sa mi nepáči...“
Scenáre v detskej hlave môžu byť rôzne, ale o tie v tomto momente až tak nejde. Môžme o nich hovoriť nabudúce. Teraz ide o aktuálny pocit a správanie matky. Cíti sa ponížene, nahnevane, možno beznádejne a neschopne. Zlyháva v očiach okolia, svojho partnera a aj vo svojich vlastných. Možno nevie ako na to, ako sa to dá urobiť iným spôsobom. Nie každá s nás je od prírody matkou roka, nie každá spadla z neba učená, nie každá má pedagogické vzdelanie, kvalitný životný vzor, trpezlivú povahu, dostatok informácií a hlavne, každý robí chyby. Preto neodsudzujme, nevyčítajme, ale snažme sa pomôcť. Nájdime spôsob ako dostať rešpekt a rešpektujúcu výchovu do všeobecného poznania, bežného života a nášho sveta. Nie je podstatné iba vyjadriť svoj nesúhlas ale ponúknuť prijateľnú alternatívu, aby sa z matky, ktorej na výchove záleží (aj keď na to išla nešťastným spôsobom) nestala matka, ktorá pri výchove rezignovala.
